Đávid

Tuším mi už začína tak trošku hrabať. Život akoby sa zastavil, alebo ako to pomenovať. Vôbec nič sa nedeje, nie je kam ísť, dovolenka bola katastrofou. Veď čo už sa dá robiť počas dvoch upršaných týždňov.
Upratovanie nie je práve najlákavejšou formou zábavy, ale ak je čolovek natoľko hlúpy, že vyhádže všetky skrine a police, tak má niekoľko dní čo robiť. Hlavne nadávať, prečo podľahol myšlienke generálneho upratovania. Takéto uprato vanie však má aj poučnú stránku a môže nás doviesť až k priam životným pravdám. Napríklad, že netreba v snahe o čo najrýchlejšie upratanie šatníka bezhlavo vyhodiť všetko, čo už máme dlhšie, prípadne to, čo už sa nám nepáči. O pár dní by sme mohli zistiť, že si nemáme čo obliecť. Stalo sa.
Zvyšok dovolenky som vyplnil požieraním všetkého, čo som doma našiel. V rámci nudy som ochutnal aj lečo a úplne som sa doň zamiloval. Neviem, prečo som ho vždy odmietal jesť, je to skvelé jedlo. Po približne dvoch týždňoch každodenného prepchávania sa lečom ma to tak trošku prešlo. Nejaký čas nechcem lečo ani vidieť. Mám však aspoň o jedno jedlo navyše vo svojom jedálničku.
Bez veľkých škôd na zariadení bytu sa obišlo aportovanie môjho psa. Keďže von sa ísť nedalo, hádzali sme si doma. Nikomu a ničomu sa nič nestalo.

Teraz je už druhý týďeň po dovolenke a nuda pokračuje.